Know more. Grow more. Do more.

TLC Teachers: Ze všech koutů světa

11.01.2016

 

Slovenskóóó, Slovenskóó, éééja éééja eja Slovensko!

Lesia Miháliková je naše lektorka němčiny. Vždy srší vtipem a pozitivní náladou. Obdobně se zhostila psaní článku o svém rodném Slovensku. Jak si stojí 'Čehúni' versus Slováci? Přečtěte si sami...

Minulý týždeň som dostala od Dominiky zaujímavú úlohu: „ Napíš niečo o Slovensku a skús dať porovnanie Slovákov s Čechov“. Wow! Celkom logicky oslovila Slovenku, ktorá žije v Brne už 10 rokov a má určite ako také porovnanie. Mám ale problém. Vôbec nemám chuť písať ódy na bryndzové halušky z tatranského bio salašu ani memoáre veľkých Slovákov, ktorí zmenili svet. Že je hlavným mestom tzv. najväčšia dedina na Slovensku,  že tým Čechúňom stále trochu závidíme a že politicky sa topíme vo veľkej bažine vie aj tak každý. S čím novým môžem v tejto téme prispieť? Skúsim toto porovnanie poňať veľmi subjektívne a s nadsázkou.

Verná slovenskému úsloviu: čo môžeš urobiť dnes,  sa dá odložiť na zajtra si sadám k domácej úlohe až dnes. Je 17.november a neviem, či som si mohla vybrať lepší deň na rozjímanie o Česko-Slovenskej koexistencií. Mám kruhy pod očami a zíva sa mi. Včera to v Music labe vrelo, za barom sme sa nezastavili. Desiatky Slovákov a Čechov sa húfne oddávalo šialenému mixu hip-hopu a jazzu, pivo a panáky tiekli prúdom. Jeden ako druhý, ani vlastná mať by nepoznala rozdiel.

Áno, my aj oni pijeme radi a vo VEĽKOM. Sem tam sa predháňame, ktorý národovec toho zvládne viac, či Moravák alebo Východniar. Ťažko povedať... Legendy o hrdinských „píčoch“ sa tradujú od Prahy po Košice.

Čo ďalšieho nás ako národy spája je určite láska k hudbe. Nepoznám Slováka, ktorý by nebrázdil internet v snahe nájsť to naj na hudobnej scéne a vyhol sa v detstve flaute, klavíru alebo husličkám. To isté u bratov Čechov: kto nehral v garážovej kapele a nikdy nevytiahol gitaru pri táboráku, nech hodí kameňom.

No a samozrejme hokej... veď kedy inokedy, keď nie vždy v máji možne dávať na obdiv našu národnú hrdosť tasením vlajok a fandením na plné hrdlo. Samozrejme vždy len hráčom v modrých dresoch!  Až keď vypadneme zo semifinále (čo sa už stáva tradíciou), zopár odvážlivcov zafandí aj Jardovi, veď korčuľuje ako pán. Prečo Česi fandia vždy nám, len pokiaľ nehráme spolu, je mi doteraz záhadou. Majú nás radšej ako my ich!? Alebo ide len o akési bratské škádlenie, kedy má starší súrodenec viac rozumu ako ten mladší a slabší?

Moja krajina je krásna. Teda prírodne krásna. Máme tie Tatry, ktoré nám Češi závidia. Aj keď máme je prudko relatívny pojem. Tatry sú síce na našej mape, ale už dávno patria zahraničným investorom. Ceny služieb sú príliš vysoké pre našincov, takže vôbec nie je raritou, keď stretnete človeka spod Tatier, ktorý do hôr nechodí a ani ich nepozná. Celkovo sa mi zdá, že Slováci naproti Čechom postrádajú výletníckeho a dobrodružného ducha. Papučová kultúra a večery pred televíziou poznačili detstvo moje aj mnohých mojich kamarátov.  Bolo pre mňa príjemným prekvapením, že v sobotu a nedeľu nenájdete v Brne skoro ani nohy. Správny Švejk má už totiž od rána nabalenú svačinu v ruksaku a uteká smer príroda. Buď to hľadať hríby, jazdiť na bicykli alebo dobrovoľne značiť lesné cestičky, v ktorých sa potom ani múdra sova nevyzná.

Pokiaľ predsa len ostane v meste, neváha prísť na námestie s transparentom v ruke a protestovať proti čomukoľvek. Potreba českého ľudu združovať sa vo všakovakých hnutiach a vysloviť verejne svoj názor je obdivuhodná a možno drží v rámci EU aj rekord. Slovensko sa k nej ani zďaleka nepribližuje.
Hovorí sa, že českou národnou vlastnosťou je nespokojnosť. Myslím, že Slováci ňou oplývajú tiež, ale skôr v latentnej podobe. My sa radi pridáme a strhneme davom, ale sami od seba toho moc nezačneme. A nenarážam len na zamatovú revolúciu. Kľúčmi sa doštrngalo, Mečiar s Klausom si podali ruky a hru na demokraciu sme si mali každý rozohrať na vlastnom piesočku.
No ale... tam príbeh bratstva rozhodne neskončil. Práca, školy a kultúra láka tisíce Slovákov do dnes. Ja som takisto imigrant, ktorý si tu našiel svoje miesto na zemi. A keď sa ma niekto opýta PREČO práve Česko, tak z fleku mi napadne vždy len jedna odpoveď: pretože sme si tak podobní a zároveň tak odlišní v prístupe k inakosti a otvorenosti. V Brne som nikdy necítila takú silnú potrebu uniformity, akú som cítila a miestami stále cítim v mojej krajine. Samozrejme ide o ťažké generalizovanie, ale o tom je celý tento článok :)

Vďaka Bohu nás naši českí bratia natoľko tolerujú, že nám dovolili tak trošku okupovať ich krajinu. A nie je to preto, že by sme mali nebodaj krajšie ženy, alebo by sme boli múdrejší a pracovitejší. Ja si myslím, že nás tolerujú vďaka  slovenčine! Áno, kvôli tomu ľubozvučnému melodickému jazyku, ktorým keď človek prehovorí, prestane zrazu pršať, začnú rozkvitať stromy a spievať vtáky ...jazykom, v ktorom (z pohľadu podnapitého nápadníka na bare) aj slovo NIE znie ako ÁNO J Je to čistá konšpirácia, ktorú si ale s pravidelnosťou potvrdzujem.

Ako malú ukážku pripájam zoznam slov, ktoré som v rámci môjho jazykového „reasurchu“ (áno, slovenčina rada asimiluje anglicizmy) od českých bratov zozbierala:

Guľôčka = kulička

Čučoriedka = borůvka

Olovrant= svačina

Letisko/parkovisko = letiště /parkoviště

Somár = osel

Vankúš = polštář

Cencúľ = rampouch

Pekní Chalani  = hezcí kluci

 Na záver by som všetkých nadšencov dobrodružstva a bojovníkov za rovnoprávny svet vyzvala, aby našu malú malebnú krajinu určite navštívili. My vás totiž potrebujeme. Možno po vás najprv hodíme krumpľou, keď nebudete úplne zapadať, ale na staré dobré „Dáš si za jeden?“ počúva každé slovenské ucho a nejaký ten chlieb so soľou určite dostanete ;)